Stiahnuté hrdlo, tlak na hrudi, zovretý žalúdok... Aj tak sa niekedy cítime.
Stačí, ak necháme všetky možné negatívne scenáre preháňať sa v našej hlave. Čím ideme hlbšie, tým sú horšie a viac bolestivé. Ideme sa z toho zblázniť. Snažíme sa to zastaviť, no čím viac to potláčame, tým viac sa to opäť objavuje, ešte vo väčšej sile. Niekedy si dokonca rýchlo nájdeme iný strach, na ktorý sa môžeme sústrediť len preto, aby sme už na ten pred tým nemysleli. A celé sa to spúšťa odznova.
Dohodli sme sa, že zavolá. A už dávno mal volať a stále nič. Prejde nami mnoho emócií od hnevu, že nesplnil očakávanie, smútku, zrady, až ostane len strach, či sa mu niečo nestalo, alebo o nás stratil záujem... A pri tom sa mu len vybil mobil. Po tom, ako sa to dozvieme sa nám uľaví, ale tú bolesť z toho strachu nám už nik nevezme. Prečo si to robíme? Prečo sme od niektorých ľudí alebo vecí tak závislí, že nám to nedá dýchať? Čoho sa vlastne naozaj bojíme?
Náš strach je mnohokrát taký silný, že nás blokuje v tom, čo by sme chceli spraviť alebo dosiahnuť, blokuje nás v našich rozhodnutiach, pretože sa musíme rozhodnúť správne. Niekedy sa radšej nerozhodneme a odsúvame to a dúfame, že to zmizne, alebo sa to vyrieši samo. Štandardne sa nám to však vráti a je to ešte horšie. Snažíme sa preto nabrať dostatok informácií, aby bolo naše rozhodnutie správne.
No čo je vlastne správne? Kto rozhodol, čo je považované za správne a čo nie? Naši rodičia? Spoločnosť? Náboženstvo?... Naučili nás pravidlá, naučili nás limity, no kde ostala naša sloboda? Kde ostala naša možnosť sa naozaj rozhodnúť? Ak nám dajú na výber len dve možnosti a jedna je správna a druhá nie, tak v podstate nám nedávajú možnosti a nemôžeme hovoriť o slobode. Celý život máme nalinkovaný a je to tak skvelo vymyslené, že cez strach sa časom kontrolujeme sami. Už nám nik nemusí brať slobodu, pretože to úspešne a veľmi efektívne zvládame aj sami.
Je načase aby sme vystúpili zo svojej komfortnej zóny a čelili strachu. Zistíme, že strach je len emócia, ktorá ako prišla tak odíde. Pokiaľ ju v sebe neživíme. A prečo by sme to mali spraviť? Aby sme konečne uzreli, čo nám život ponúka, aby sme konečne začali vidieť seba a ostatných okolo nás. Keď sa konečne uvidíme a pochopíme, že sme dokonalí práve takí, akí sme, tak ten strach nahradí láska k sebe samým a následne budeme vedieť túto lásku prejaviť aj k ľuďom okolo nás.
Naša komfortná zóna je miesto, kde sa cítime „bezpečne“ vďaka nášmu strachu, ktorý nás pripravuje na to najhoršie. No to je vlastne len ilúzia, pretože sa to nedeje v danom momente a my zažívame bolesť prípravou a očakávaniami budúcich momentov, ktoré sa nestanú. Čo s tým máme robiť, keď popierať to a bojovať proti tomu nepomáha?
Môžeme to len precítiť, prežiť a pustiť. To znamená sústrediť sa na seba v tom momente, dopriať si na seba čas, zhlboka dýchať a začať myslieť na niečo iné, napríklad na prírodu. Nepotláčať ten strach a nechať, nech cez nás prejde a po chvíli sa začne zjemňovať až odíde. Strach je len emócia vyvolaná našimi myšlienkami a ako príde, tak môže aj odísť, ak si ju dovolíme precítiť a uvoľniť. Taktiež môžeme ísť von do prírody a len vnímať tú krásu okolo nás a nechať ten strach, nech z nás postupne opadne.
Nenarodili sme sa na tento svet aby sme sa ukrývali v strachu a nechali život, nech nám uniká pomedzi prsty, ale aby sme si užívali život, ktorý je tu len pre nás. Nik ho za nás nebude žiť. A ak si myslíme, že áno, tak jedného dňa, možno to bude práve náš posledný deň na tomto svete sa prebudíme z tej ilúzie, ktorú sme nazývali život a jediné čo budeme ľutovať je to, že sme sa neprebudili skôr a nežili svoj život naplno v láske namiesto strachu.
