reklama

Nevera

Je nevera naozaj taký problém, alebo je to len niečo, čo nám má pomôcť otvoriť oči a pozrieť sa na to, ako žijeme? Pomaly nenájdete film, časopis, alebo televíznu reláciu, kde by sa nespomenula nevera.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Je nevera naozaj taký problém, alebo je to len niečo, čo nám má pomôcť otvoriť oči a pozrieť sa na to, ako žijeme?

Pomaly nenájdete film, časopis, alebo televíznu reláciu, kde by sa nespomenula nevera. Čím ďalej, tým viac sa táto téma objavuje a omieľa z každej strany, len aby vznikol skvelý titulok, ktorý by pritiahol publikum.

Čo je to vlastne nevera?

Neveru si každý definuje podľa seba, u niekoho je to už nevinné flirtovanie, u iného sexuálny styk.

Keďže nás učili, že to všetko je nevera, znamená to automaticky, že je to pravda? Je pravdou všetko, čo nás naučili?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Od detstva sme boli vychovávaní podľa určitých spoločenských konceptov. Tie nám však nedávajú veľký priestor na kreativitu a realizáciu. Podľa nich sú veci len čierne alebo biele a naše rozhodnutia buď správne alebo nesprávne Ak si vyberieme čiernu, automaticky sme zlí a odsudzovaní okolím a tým je sa aj naše rozhodnutie stáva „nesprávnym“. Napriek tomu, že nám všetci tvrdia, že žijeme v demokratickej spoločnosti, kde máme veľa možností. Ak si môžem vybrať len z čiernej alebo bielej a čierna je zadefinovaná ako nesprávna, tak kde je teda naša možnosť voľby? Keď sa vedome pre niečo rozhodneme, môže byť takéto rozhodnutie naozaj zlé? Čo ak je to len rozhodnutie?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slepo poslúchame všetko, čo nás učili rodičia, učitelia, náboženstvo, ľudia, ktorých uznávame alebo máme na piedestáli. To však nerobí z toho, čo nás naučili, pravdu. Môže to byť len ich subjektívny pohľad, ktorý sa nám snažia pretlačiť ako objektívny. Tak ako aj tento článok je absolútne subjektívny, napísaný z môjho vnímania a nie je účelom vás presvedčiť o mojej pravde. Ak však povedie k zamysleniu, tak splnil svoj zámer.

Kto teda povedal, že nevera je zlá a prečo je to tak?

Väčšina ľudí bude okamžite proti, pretože len pomyslenie na to, že by nás partner podviedol, je neúnosné. Prečo je to tak?. Čo je dôvodom týchto pocitov? Mnohí z nás sme boli vychovaní štýlom, v dôsledku ktorého máme nízke alebo žiadne seba-vedomie, žiaden pocit seba hodnoty a sebadôvery. Aby sme prežili, vybudujeme si okolo seba bariéry, obrovské Egá, ktoré nás majú chrániť a skrývame sa za ne. Hľadáme si partnera ako svoju chýbajúcu polovičku, niekoho, kto nás bude dopĺňať a nevidíme, že už sme kompletní a dokonalí práve takí, akí sme a nepotrebujeme nikoho na to, aby nás doplnil. Následne máme veľkú potrebu svojich partnerov vlastniť až natoľko, že sa navzájom dusíme. Strach, kým by sme bez nich boli je tak veľký, že mnohokrát ideme proti sebe. Kým by sme boli, keby nám náš partner nedával našu hodnotu? Toto vlastnenie a závislosť vytvára väzby tak silné, že sa začne prejavovať napríklad silnými majetníckymi sklonmi, žiarlivosťou, nekomunikáciou, telesným odcudzením. Začneme si vytvárať predstavy možnej nevery, no samotné pomyslenie na to, že by nám partner mohol byť neverný, nám spôsobí obrovskú hrôzu zo straty partnera a mnohokrát pokračujeme v nepohodlných kompromisoch voči sebe aj partnerovi. Naše presvedčenie o tom, že bez druhého by sme neprežili je niekedy tak silné, že mnoho manželstiev je viac o spolubývajúcich, ako o ľuďoch, ktorí sa milujú. Vytráca sa milovanie, vášeň, láska a my s tým nevieme nič robiť, pretože niečo s tým robiť (opustenie rodiny, rozvod) nie je „správne“ a zároveň sa nechceme unáhliť. To všetko zabíja lásku, ktorá tam na začiatku bola. Sme nešťastní a v začarovanom kruhu, z ktorého nevidíme úniku. Trápime sa, ale navonok hrdinsky ukazujeme, aké máme usporiadané manželstvo. Navzájom si závidíme, pritom vo vnútri všetci trpíme rovnako, len niekto to navonok vie zahrať lepšie ako iný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niekedy sa stane, že práve v tom momente nám do života príde človek, ktorý si nás váži, priťahuje nás a dáva nám pocítiť našu hodnotu. Dáva nám presne to, čo sme hľadali v našom vzťahu/manželstve. Zrazu pocítime v našich žilách život a svet sa zdá byť krajší, jasnejší a farebnejší. Chceme viac, ešte viac takéhoto života. Až môže dôjsť k nevere.

Náš život je často zašednutý, nežijeme ho, len zo dňa na deň prežívame, no pred druhými a pred spoločnosťou sa tvárime, že sme tí, ktorí dodržiavajú všetky tieto nezmyselné koncepty a pravidlá. A kde sme tam my? Kde v tom je náš život? Nežijeme ho predsa pre druhých, ale pre seba. Alebo? Nanešťastie, je to tak, že náš život žijeme pre druhých, a najviac nám záleží na tom, ako nás budú vnímať, čo o nás povedia, čo si o nás pomyslia...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z tohto pohľadu, z pohľadu na to, ako žijeme svoj život, naozaj ide o neveru alebo je to prebudenie do života, prebudenie do toho, ako žijeme resp. nežijeme?

Čo keď problém nie je nevera, ale vina?

Len potom to príde. VINA. Vina z porušenia všetkých tých spoločenských pravidiel, konceptov, presvedčení. Stiahne nás to dole a svet je opäť šedý. A k tomu ešte tá vina, ktorá neodchádza. Chceme viac toho farebného plného života, ale tá vina nám nedá spávať. Nahlodáva nás čím ďalej tým viac. Tu vieme spraviť len dve veci. Stiahneme ju do seba a uzatvoríme sa ešte viac až do momentu, kedy nás to zničí, alebo ju nevieme uniesť a vinu presmerujeme na partnera a začneme mu robiť peklo zo života, aby sme si uľavili od tej viny aspoň na chvíľu. Naivne si myslíme, že tým, že ho budeme obviňovať za to, čo sa stalo, za to, aký život žijeme, sa nám uľaví. Len si neuvedomujeme, že náš partner žije rovnako zašednutý život s nami. Táto vina nás nakoniec môže stáť manželstvo. Nie je to nevera, ako si všetci nahovárame, lebo nevera sa dá odpustiť, ale tá vina z porušenia všetkého, tá vina, ako sa na mňa budú všetci pozerať, je to čo dokáže zničiť aj navonok najlepšie vyzerajúce manželstvo.

Čo keď práve nevera by nám posilnila vzťah tým, že sa nám pomáha znovu naštartovať a žiť život naplno, ukázať nám, o čo v živote prichádzame a vďaka tomu to môžeme začať v našich vzťahoch meniť? Pritiahnuť si tu vášeň späť do našich životov a vzťahov a oživiť tie zašednuté dni, ktoré nevidíme, že žijeme. Obnoviť vo vzťahu sex, túžbu, dotyky, chuť, žiadostivosť... všetky tie pochované úžasné veci, o ktoré sme rokmi prišli tým, že sme nevedeli vedome komunikovať a časom aj zabudli, aké sú dôležité.

Ak by sme sa pozreli na neveru týmto spôsobom, stále by to bolo také odsúdeniahodné?

Všetky články a filmy ukazujú, ako trpí druhá strana, aké je to zlé, ako to všetkým ubližuje. Akurát, že nezobrazujú skutočný život v partnerstvách, ktorý denne žijeme, ten stereotyp v strese a strachu, bez vášne a životnej šťavy. Skúsme sa na to pozrieť cez realitu, v ktorej žijeme. Sme naozaj šťastní? Kedy naposledy sme, napríklad, po desiatich rokoch manželstva, prežili takú strhujúcu vášeň, že aj napriek únave a stresu z práce sme sa vrhli na partnera tak, že nebol ani čas sa dostať do postele a pomilovali sme ho rovno v kuchyni alebo na chodbe? Kedy naposledy sme mali chuť sa len tak dotýkať a hladiť partnera presne tak ako to bolo počas prvých mesiacov vášnivej lásky? V skutočnosti sú naše životy zovšednuté, bez tejto energie. Toto však filmy ani časopisy neukazujú, nik nechce predsa vidieť a čítať to, čo žijeme, lebo je príliš ťažké sa pozrieť na to, čo je naozaj okolo nás. A ani si neuvedomujeme, aký príklad tým dávame svojim deťom, naivne si myslíme, že to nevidia a necítia.

Prečo vzniká nevera?

Na túto tému môžeme nájsť milión článkov, raz za to môžu muži, pretože sa potrebujú ukazovať, inokedy zase ženy, pretože sex nepotrebujú tak často ako chlapi. Alebo je na príčine nedostatok vášne, dobrodružstva či partnerskej blízkosti vo vzťahu. Dôvodov môžeme nájsť veľké množstvo. Všeobecne sa však všetci tvária, že muži sú tí, čo podvádzajú, len sa akosi zabúda na to, že to nerobia medzi sebou, ale práve so ženami, ktoré sa tvária nevinne. Hľadať vinníka na jednej alebo na druhej strane naozaj k ničomu nevedie. Treba prijať fakt, že to tu je, bolo a bude. Podľa môjho názoru väčšina nevier vzniká práve z presvedčení, zákazov a potlačených potrieb. Niekde v nás sa tomu podvedome búrime, lebo nás to zväzuje a snaží sa nás to kontrolovať. Ako ďalší dôvod je práve snaha partnera nás vlastniť, podvedome sa snažíme z toho vymaniť a dokázať si, že nás nik nevlastní. To, že niekomu dáme slobodu, neznamená, že teraz pôjde von a vyspí sa s každým, naopak čím väčšiu slobodu máme, tým máme menšiu potrebu niekomu niečo dokazovať a hlavne to robiť z nesprávneho dôvodu. Možno sa to aj udeje, ale pokiaľ to vzťah posilní a nenastúpi vina, ktorá by rozložila vzťah, je to potom naozaj problém?

Čo s tým?

Čo je viac než isté, máme na sebe naložených toľko pravidiel a presvedčení, že aj keď si začneme tieto uvedomovať a dáme si s partnerom navzájom slobodu, tak stále bude v prípade, že k niečomu dôjde, jednoduchšie, ak sa o tom nedozvieme. Museli by sme byť vedome veľmi ďaleko a mať v sebe veľmi veľa vyčisteného, aby sme to ustáli. Ako prvé by sme si mali vyčistiť bloky v potlačenej sexualite a v mužskej a ženskej energii, aby sme mohli začať objavovať svoju sebahodnotu a dôveru v samých seba. Začať vnímať pocity a naše telo. Dostať so seba strachy z opustenia a zo samoty a dokázať si ustáť samých seba. To sa nám podarí len tak, že začneme spolu s naším partnerom na sebe pracovať. Otvárať sa pocitom, ktoré sú v nás a byť ochotní čeliť všetkému, čo tam objavíme. Dokázať tieto pocity komunikovať a nezatvárať sa jeden pred druhým, bez hanby hovoriť o našich túžbach a novoobjavených životných vášniach, či už ide o prácu alebo záujmy. Dokázať komunikovať aj o inom ako o deťoch a plánoch, kto ich vezme do školy a škôlky. Mnohokrát sa nás dotknú veci, ktoré neboli povedané alebo myslené tak, ako sme si ich vysvetlili. Zvykneme sa zavrieť a trpieť namiesto toho, aby sme si to vysvetlili a pochopili. Komunikácia medzi partnermi je vždy o dvoch a pokiaľ to nezačneme využívať naplno a naozaj komunikovať, nie je možné sa rozvíjať a budovať partnerský vzťah. Ten bude časom len upadať a my budeme postupne upadať s ním. Otvorme oči, začnime komunikovať a hlavne prestaňme prežívať a začnime žiť! Je to náš život! A je len na nás, ako ho prežijeme!

Ako to vnímate vy? Myslíte, že je možné sa na neveru pozrieť inak, ako len na odsúdeniahodný čin? Čo by ste si museli o svojom živote uvedomiť?

Miroslav Haranta

Miroslav Haranta

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Celý život som sa za niečím naháňal, čím rýchlejšie som šiel, tým mi to bolo vzdialenejšie. Nastavoval som si stále nové ciele, či už v osobnom alebo pracovnom živote, no zakaždým, keď som ich dosiahol, očakávané uspokojenie sa nedostavilo. Teraz už viem, že očakávania nám kradnú život, spôsobujú, že neriešime skutočný moment, ktorý žijeme, ale viažeme sa na situáciu, ktorú chceme, aby sa nám stala v budúcnosti a zároveň strácame dni, týždne, mesiace života v očakávaní toho, ako nám bude jedného dňa lepšie, ako sa to časom vyrieši, ako sa to všetko zmení... Čo keby sme namiesto tohto očakávania mohli spraviť zmeny a rozhodnutia práve tu a teraz a nechali minulosť minulosťou a budúcnosť budúcnosťou? Iba žiť danú prítomnosť a žiť život bez toho, aby sa nám strácal medzi prstami očakávaním ilúzie, ktorá nám nikdy neprinesie naplnenie, ktoré v nej hľadáme.Viac na www.arya.sk Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu